Ako napredujem v liečbe

09.09.2012 13:17

 

   Liečba schizoafektívneho ochorenia je u mňa, myslím, úspešná. Teda aspoň tak sme to s mojím psychiatrom skonštatovali na minulej ambulantnej kontrole.

    Od hospitalizácie na začiatku roku 2010 beriem depotnú injekciu Risperdal Consta vlastne bez akejkoľvek prestávky poctivo každý druhý týždeň dodnes. Okrem toho užívam antidepresívum Escitil a tradične aj stabilizátor nálady Orfiril Long. Pri nepokoji či náznaku úzkosti si vezmem občasne a nepravidelne aj anxiolytikum Oxazepam. Zdá sa, že takáto farmakoterapia mi padla za celé obdobie ochorenia najlepšie a ako reálne fungujúci základ celej mojej rehabilitácie spôsobila vo mne zásadný prerod k lepšiemu.

    Po nasadení takejto farmakoterapie som začal navštevovať psychologičku. Sedenia boli najmä o rozprávaní sa na rôzne témy, pričom som vlastne nevedel, čo terapiou chcem dosiahnuť. Chodieval som s mamou na nákupy, občas som cvičil resp. chodil na spinning a žil som bez výrazných tlakov. Napriek tomusom prežíval značné mínusové príznaky – nič ma nebavilo, pri nijakej aktivite som dlho nevydržal a dosť som sa nudil. Nevedel som usmerniť svoj čas a občas na mňa doľahla frustrácia. Tieto príznaky začali výrazne ustupovať po nasadení Escitilu, ktorý si pre mňa pripravil veľké ozdravujúce dávky optimizmu a pozitívneho prístupu k sebe i životu. Nie vždy to isteže bolo dobré, ale v porovnaní s minulosťou som zažil premenu. Vtedy mi vstúpila do života aj motivačná literatúra, ktorá ma ešte väčšmi povzbudila k ovládnutiu vlastného postoja k sebe a k svojmu ochoreniu či celkovo k životu. Prvý raz od úpadku do melancholického temperamentu pri prepuknutí ochorenia som pripustil do svojej mysle športové uzobranie a uvoľnil som priestor vtipu a srande. Takto som upustil postupne a znenazdajky od úpenlivého sebapozorovania a mimoriadne význačne sa zlepšila situácia mojej sociálnej fóbie. Znovu som začal chodiť medzi ľudí, prijímať návštevy, nebál som už na ulici, tvárové problémy a návaly krvi do tváre ustúpili natoľko, že prišli celé dlhé obdobia, kedy som tieto starosti ani neevidoval.

    Využil som aj možnosti športovania, avšak len v rámci spinningu, ktorý som potom aj ukončil. Aspoň pre zatiaľ. Skôr sa venujem občasne športu tak, že si zacvičím na svojom domácom eliptickom trenažéri, rotopede alebo idem von na dvojhodinovú prechádzku po meste. Veľkým ideálom mi zostáva chudnutie, keďže som na Zyprexe pribral v minulosti hojne kilogramov. Pravidelne si vzbudzujem nádej, že sa mi podarí dostať  na pôvodnú stredoškolskú váhu, no ide mi to pomaly – tento rok som zatiaľ zhodil len 5 kilogramov. Perspektívu však vnímam optimisticky.

    Na úrovni štúdia som mal veľké problémy – jednu školu som tesne pred štátnicami nedokončil a ‘dosiahol som’ vylúčenie. A v druhej som ledva-ledva dosiahol bakalárske vzdelanie. Ale i tak sa z neho teším, lebo je to platný titul a po 7 rokoch štúdia je to konečne nejaký uchopiteľný výsledok.

    Celkovo, myslím, je potrebné sa starať o vlastnú psychohygienu; sem-tam si teda plánujem dni a aktivity, občas investujem čas do jazykov, inokedy idem na nejaké kultúrne podujatie alebo výlet s mamou. Dosť mi pomáha psychologická literatúra, určená pre bežný ľud.

    Niekedy sa pýtam samého seba, či som sa už vyrovnal s tým, že som ochorel. Myslím, že odpoveď je do značnej miery kladná, hoci keď mi je psychicky zle, tak mám iný názor. Napriek tomu vnímam aj niektoré pozitívne osobitosti v mojom charaktere, ktoré sa rozvinuli práve vďaka ochoreniu. Čiže vskutku vnímam aj isté plusy, ktoré ma povzbudzujú v ďalšom prežívaní.

    Drahí čitatelia, najdôležitejším činiteľom je v našich ochoreniach nádej. Je to priam činiteľ, ktorý konštituuje celú našu perspektívu ďalšieho vývoja poruchy. Týmto vymenovaním napredovania vlastnej rehabilitácie som sa chcel s Vami podeliť o nadšenie, ktoré potrebujeme my všetci a ktoré má svoje ukotvenie v nádeji. Človek jednoducho musí pre niečo žiť. A takisto aj my. Ak si určíme ciele, vízie, povzbudíme sa motivačnou alebo psychologickou literatúrou (trebárs aj iba z internetu), tak sa nám bude ľahšie bojovať. Aspoň u mňa to tak v týchto posledných dvoch rokoch fungovalo, že som si stanovoval vízie a vždy som pevne dúfal, že je vôbec možné v ne dúfať. :-)

    A posúvalo ma to ďalej a ďalej. Žiť pre ideály sa mi takto stalo veľmi dôležité a prínosné. Neviem, ako sa bude terapia ďalej vyvíjať, ale myslím, že nie som iba kompenzovaný, ale aj skutočne liečený.

    Preto Vám odporúčam, drahí čitatelia, budujte si za každú cenu nádej, vízie, ideály, napredujte, vzrastajte na duchu. Dajte si záležať na vlastnej psychohygiene a neuspokojte sa len s kompenzáciou svojich príznakov liekmi, ale povzbudzujem Vás, aby ste sa budovali a vyvíjali. Verím, že je to možné. Dosiahnime to spoločne, možno i spolu na našom diskusnom fóre v kruhu ľudí, ktorí preskákali podobné problémy a chodia životom obutí v podobných topánkach.

    Držím Vám palce. :-)

 

    Matej Skalík, nedeľa 9. september 2012